Je tajomstvom šťastia nezištná pomoc iným?

 

Sedím v autobuse a pozerám sa na najnovšie udalosti na mojom Facebooku. Kamarátka Viktória bola na lyžovačke, Simona bola nakupovať, Janka odfotila čerstvo upečenú tortu. Všetky tri majú  rozžiarené tváre a na perách široké úsmevy. Tie sú teda šťastné!

A zrazu vidím fotku malého chlapca v nemocnici. Jeho rodičia prosia o pomoc, chlapec súrne potrebuje transfúziu krvi. Má krvnú skupinu typu B. Ja mám Á-čko, škoda. A tak správu aspoň prepošlem otcovi. Občas chodieva darovať krv, a tak dúfam, že má aj priateľov, ktorí majú rovnakú krvnú skupinu ako tento malý chlapec, a tak mu  môžu pomôcť.

A zase ďalšia fotka. Tentokrát maličkého uzimeného psíka, ktorý sa stratil svojmu majiteľovi a teraz splašene pobehuje ktovie kde. Ľudia túto fotku komentujú s tým, že ho naposledy videli v blízkosti Štrkoveckého jazera. Predstavím si v takejto beznádejnej situácii seba a svojho štvornohého miláčika. Rýchlo vystupujem z autobusu a bežím domov. Zoberiem nejaké granule a piškótky pre psíkov a  spolu s Maxíkom bežíme smerom k jazeru. Pozerám sa pod každý kríček. Psíka, bohužiaľ, neviem nájsť. A tak nasypem granule na miesto, kde ho videla jedna pani. Čakám, ale tulák neprichádza.

Doma si smutne listujem ďalšie novinky, avšak o psíkovi som nenašla žiadne pozitívne správy. Znova tam vidím svojich priateľov, ktorí sa zabávajú a fotia na rôznych koncertoch a večierkoch. Ja na takéto podujatia nechodím, a tak im aj trošku závidím. Akí sú šťastní!

A potom som zbadala fotku čierneho psíka zabaleného v deke. Natešení majitelia ďakujú neznámym záchrancom, ktorí nasypali granule, ktoré zatúlaného psíka prilákali. Takže tento psíček sa našiel vďaka mne?

Sedím doma v detskej izbe. Nie som na žiadnom večierku, ani nemám okolo seba plné tašky s nákupmi, ani žiadnu voňavú tortu. Ale som veľmi šťastná! Pomohla som iným. Nepoznáme sa, nezdieľame svoje fotky, ale určite sú teraz rovnako šťastní ako ja.

 

 

 

Karolína Kováčová, 2.B, 16 rokov